नारायण सूक्तम्
परिचय
नारायण सूक्तम् कृष्ण यजुर्वेद की तैत्तिरीय संहिता से लिया गया है। इसमें नारायण को सर्वव्यापी परब्रह्म के रूप में वर्णित किया गया है। ऋषि: विभिन्न वैदिक। छन्द: अनुष्टुभ् (मुख्यतः)। देवता: नारायण (विष्णु)।
⚠️ वैदिक सूक्त — शुद्ध स्वर-पाठ के लिए किसी प्रामाणिक संस्करण से मिलान अवश्य करें।
॥ नारायण सूक्तम् ॥
ॐ सहस्रशीर्षं देवं विश्वाक्षं विश्वशम्भुवम् ।
विश्वं नारायणं देवमक्षरं परमं पदम् ॥ १॥
विश्वतः परमं नित्यं विश्वं नारायणगुं हरिम् ।
विश्वमेवेदं पुरुषस्तद्विश्वमुपजीवति ॥ २॥
पतिं विश्वस्यात्मेश्वरगुं शाश्वतं शिवमच्युतम् ।
नारायणं महाज्ञेयं विश्वात्मानं परायणम् ॥ ३॥
नारायणपरो ज्योतिरात्मा नारायणः परः ।
नारायणपरं ब्रह्म तत्त्वं नारायणः परः ॥ ४॥
नारायणपरो ध्याता ध्यानं नारायणः परः ।
यच्च किञ्चित् जगत् सर्वं दृश्यते श्रूयतेऽपि वा ॥ ५॥
अन्तर्बहिश्च तत् सर्वं व्याप्य नारायणः स्थितः ।
अनन्तमव्ययं कविगुं समुद्रेन्तं विश्वशम्भुवम् ॥ ६॥
पद्मकोशप्रतीकाशं हृदयं चाप्यधोमुखम् ।
अधो निष्ट्या वितस्त्यान्ते नाभ्यामुपरि तिष्ठति ॥ ७॥
ज्वालामालाकुलं भाति विश्वस्यायतनं महत् ।
सन्तताग्निशिखावन्नीलतोयदमध्यगत् ॥ ८॥
नीवारशूकवत् तन्वी पीता भास्वत्यणूपमा ।
तस्याः शिखाया मध्ये परमात्मा व्यवस्थितः ॥ ९॥
स ब्रह्मा स शिवः स हरिः सेन्द्रः सोऽक्षरः परमः स्वराट् ।
स एव सर्वं यद्भूतं यच्च भव्यं सनातनम् ॥ १०॥
ॐ तद्विष्णोः परमं पदं सदा पश्यन्ति सूरयः ।
दिवीव चक्षुराततम् ॥
तद्विप्रासो विपन्यवो जागृवांसः समिन्धते ।
विष्णोर्यत् परमं पदम् ॥
छन्दः
अनुष्टुप् तथा त्रिष्टुप् छन्दः।
महत्त्व — कब पढ़ें
एकादशी, पूर्णिमा और वैकुण्ठ एकादशी पर पाठ विशेष फलदायी है। अभिषेक और पूजा में नित्य प्रयुक्त होता है। श्रवण और रोहिणी नक्षत्रों में पाठ शुभ माना जाता है।
स्रोतः — कृष्णयजुर्वेदः, तैत्तिरीयारण्यकम् (१०.१३)
Nārāyaṇa Sūktam
Introduction
The Nārāyaṇa Sūktam is found in the Kṛṣṇa Yajurveda’s Taittirīya Āraṇyaka (10.13). Its devatā is Nārāyaṇa (Viṣṇu). The sūktam describes Nārāyaṇa as pervading all existence — within and without — and identifies Him as the supreme abode, the supreme light, and the supreme Self. It is recited daily in Vaiṣṇava pūjā.
⚠️ Vedic sūkta — please verify svaras against a standard edition for accurate recitation.
॥ Nārāyaṇa Sūktam ॥
oṃ sahasra-śīrṣaṃ devaṃ viśvākṣaṃ viśva-śambhuvam ।
viśvaṃ nārāyaṇaṃ devam akṣaraṃ paramaṃ padam ॥ 1 ॥
Nārāyaṇa the divine — thousand-headed, all-eyed, beneficent to all — the imperishable, the supreme abode.
viśvataḥ paramaṃ nityaṃ viśvaṃ nārāyaṇaṃ harim ।
viśvam evedaṃ puruṣas tad viśvam upajīvati ॥ 2 ॥
Beyond all, eternal, Nārāyaṇa Hari — the entire universe is the Puruṣa, and the entire universe lives upon Him.
patiṃ viśvasyātmeśvaraṃ śāśvataṃ śivam acyutam ।
nārāyaṇaṃ mahā-jñeyaṃ viśvātmānaṃ parāyaṇam ॥ 3 ॥
Lord of all, master of the Self, eternal, auspicious, unfailing — Nārāyaṇa, most worthy of knowing, the Self of all, the supreme refuge.
nārāyaṇa-paro jyotir ātmā nārāyaṇaḥ paraḥ ।
nārāyaṇa-paraṃ brahma tattvaṃ nārāyaṇaḥ paraḥ ॥ 4 ॥
Nārāyaṇa is the supreme light; the ātman’s supreme is Nārāyaṇa. Nārāyaṇa is the supreme Brahman; the supreme tattva is Nārāyaṇa.
nārāyaṇa-paro dhyātā dhyānaṃ nārāyaṇaḥ paraḥ ।
yac ca kiñcit jagat sarvaṃ dṛśyate śrūyate’pi vā ॥ 5 ॥
The supreme meditator is Nārāyaṇa; the supreme meditation is Nārāyaṇa. Whatever there is in this entire world — seen or heard —
antar-bahiś ca tat sarvaṃ vyāpya nārāyaṇaḥ sthitaḥ ।
anantam avyayaṃ kaviṃ samudrentaṃ viśva-śambhuvam ॥ 6 ॥
— all of that, within and without, Nārāyaṇa pervades and abides in. Infinite, imperishable, the seer, extending to the ocean’s limits, beneficent to all.
padma-kośa-pratīkāśaṃ hṛdayaṃ cāpy adho-mukham ।
adho niṣṭyā vitastyānte nābhyām upari tiṣṭhati ॥ 7 ॥
The heart resembles a lotus bud, facing downward. A span below and a span above the navel — there it stands.
jvālā-mālā-kulaṃ bhāti viśvasyāyatanaṃ mahat ।
santatāgni-śikhāvannīla-toyada-madhya-gat ॥ 8 ॥
Surrounded by garlands of flames shines the great abode of the universe — like a continuous flame, within a dark rain cloud.
nīvāra-śūkavat tanvī pītā bhāsvatyaṇūpamā ।
tasyāḥ śikhāyā madhye paramātmā vyavasthitaḥ ॥ 9 ॥
Slender as a rice-husk, golden, luminous, subtle as an atom — in the midst of that flame’s tip the Paramātman is established.
sa brahmā sa śivaḥ sa hariḥ sa indraḥ so’kṣaraḥ paramaḥ svarāṭ ।
sa eva sarvaṃ yad bhūtaṃ yac ca bhavyaṃ sanātanam ॥ 10 ॥
He is Brahmā, He is Śiva, He is Hari, He is Indra, He is the imperishable supreme, self-luminous. He alone is all that has been and all that shall be — the eternal.
oṃ tad viṣṇoḥ paramaṃ padaṃ sadā paśyanti sūrayaḥ ।
divīva cakṣur ātatam ॥
tad viprāso vipanyavo jāgṛvāṃsaḥ samindhate ।
viṣṇor yat paramaṃ padam ॥
That supreme abode of Viṣṇu the wise always behold — spread like an eye in the sky. The inspired ones, the wakeful seers, kindle That — the supreme abode of Viṣṇu.
Chandas
Mixed — Anuṣṭubh and Triṣṭubh chandas.
Significance & When to Recite
Recited daily in Vaiṣṇava pūjā, especially on Ekādaśī and Guruvāra (Thursday). Most auspicious during Punarvasu, Viśākhā, and Śravaṇa nakṣatras — all associated with Viṣṇu/Guru. Recitation grants liberation, removal of obstacles, and the grace of Nārāyaṇa.
Source — Kṛṣṇa Yajurveda, Taittirīya Āraṇyaka 10.13
